Tak ako veľká väčšina príslušníkov národnostných menšín aj my dolnozemskí Slováci sme sa nestali dobrovoľne bilingvistami. Nebadane sme na to prinútení už samým tým, že bez ovládania srbského jazyka nemôžeme v plnej miere fungovať v štáte, v ktorom žijeme. Srbčina je teda naším druhým jazykom (L2 – L ako language) a materinský jazyk je prvým jazykom (L1).
V poslednom čase sa stretávame s jedným celkom predpokladateľným fenoménom: zápis slovenských detí – so slovenským materinským jazykom – do tried, v ktorých sa výučba koná v srbskom jazyku. Ako dôvod sa najčastejšie uvádza obava rodičov, že deti neskôr nezvládnu srbský jazyk v dostatočnej miere, ktorá im zabezpečí nehatené školenie na strednej, či vysokej škole. Výsledky vedeckých výskumov hovoria niečo celkom iné.
Schopnosť osvojiť si jazyk u malých detí už veľmi dávno upútala pozornosť lingvistov, psychológov, psycholingvistov. U dospelých vzbudzuje obdiv, že sú malé a neskúsené deti vstave nielen naučiť sa slová daného jazyka, ale získať aj jazykové pravidlá a naučiť sa zostavovať vety podľa tých pravidiel. Dospelí majú neporovnateľne väčšie ťažkosti, ak sa chcú naučiť nejaký cudzí jazyk a pritom ho nikdy nezvládnu po úroveň originálneho hovorcu. Každé zdravé dieťa sa naučí hovoriť svoj materinský jazyk. Ten jazyk je súčasťou identity osoby, teda jeho neoddeliteľnou časťou.
Vyučovanie v nematerinskom jazyku
Vyučovaním v nematerinskom jazyku nútime dieťa, aby si svoju materčinu, teda aj časť svojho ja, svojej kultúry, nechalo pred školskými dverami. V závislosti od prostredia môže sa stať, že dieťa bude nejakým spôsobom aj potrestané (nie fyzicky!) za prejavy vo svojom materinskom jazyku. Prinútili sme 6–7-ročné dieťa, aby sa utopilo bez záchranného pásu v nematerinskom jazyku. Vyučovanie v nematerinskom jazyku si vyžaduje dodatočnú námahu a energiu. O veľmi krátky čas deti získajú dobré komunikatívne schopnosti aj v druhom jazyku, avšak je otázne, koľko času musí uplynúť v tom veku detí, aby ten druhý jazyk používali aj ako prostriedok myslenia, teda aby získali adekvátnu kognitívnu kompetenciu v druhom jazyku. Výskumy hovoria, že deti potrebujú od 5 do 7 rokov na to, aby sa dostali do rovnoprávneho položenia s deťmi, ktorým je srbčina, v tomto prípade, materinský jazyk.
Ďalší overený fakt je ten, že tieto deti veľmi rýchlo utrácajú kompetencie vo svojom materinskom jazyku. Ako rýchlo, to závisí od domáceho prostredia a od koncentrovanosti jazykovej menšiny v prostredí, kde dieťa žije. Každý rodič má právo zvoliť vyučovací jazyk pre svoje dieťa. Práve preto je nevyhnutné rodičom poukázať na to, že ak sa výučba realizuje v menšinovom jazyku, to nezmenšuje schopnosť pre učenie druhého jazyka – väčšinového. Jestvuje vzájomná závislosť medzi materinským a nematerinským jazykom, t. j. vývin materinského jazyka podporuje osvojovanie nematerinského. Jazykové skúsenosti, ktoré dieťa získalo prostredníctvom materinského jazyka, sú nezameniteľné pramene pre získavanie hovorových schopností v druhom jazyku. Samozrejme, rozdiely, ktoré jestvujú medzi tými dvomi jazykmi, môžu nielen pomôcť, ale aj škodiť pri osvojovaní pravidiel a štruktúr druhého jazyka. Hovorový mechanizmus dieťaťa je dostatočne ohybný, takže systém a pravidlá materinského jazyka nerobia väčšie prekážky v učení druhého jazyka. Pritom pri výučbe v prvom jazyku – materinskom vzniká priestor pre ten jazyk, ktorý má menšie šance na rozvoj, a to je v našom prípade slovenský jazyk.
Slovenčina a srbčina sú geneticky a štrukturálne veľmi podobné jazyky. Ich vplyv je vzájomný, prebieha v oboch smeroch. Objavovanie pravidiel druhého jazyka (na základe pravidiel prvého jazyka) je preto oveľa rýchlejšie ako napríklad u detí, ktorým je maďarčina materinský jazyk. O to je väčší podnet pre vychovávateľov (v najširšom zmysle slova) nájsť ten správny spôsob, ako naučiť deti druhému jazyku.
Komunikatívno-skúsenostný model
Jeden z možných spôsobov je takzvaný komunikatívno-skúsenostný model, ktorý sa v našom prostredí snaží uplatniť Melania Mikešová, osvedčená odborníčka v lingvistických kruhoch. Tento model sa začína uplatňovať ešte v predškolskej ustanovizni. Treba však zdôrazniť, že na úspešnú komunikáciu v určitom jazyku nestačí len poznať slová a gramatické pravidlá, ale treba najprv získať skúsenosť, a nie menej dôležité sú i zručnosti pre komunikáciu. Preto sa neodporúča učiť deti určitý jazyk izolovane. Podobnosť v gramatike a lexike slovenského a srbského jazyka umožňuje napredovanie rýchlymi krokmi v učení L2. Práve preto je potrebné osobitnú pozornosť venovať slovám podobného tvaru, ale rôzneho významu v L1 a L2.
Teda výučba v L1 neberie deťom energiu na úspešné zdolanie L2, práve naopak, pomáha im v tom. Podstatná otázka je, akým spôsobom sa na školách realizuje výučba L2 – srbského jazyka. Tento jazyk, s ktorým máme časté a intenzívne styky, sa nemá vyučovať ako cudzí jazyk. Je oveľa účinnejšie výučbu založiť na princípe komparácie dvoch jazykov, aby si deti mohli urobiť maximálnu dištanciu medzi dvomi jazykmi, v našom prípade veľmi podobnými. Je nevyhnutné z hľadiska účinnosti, aby každá jazyková menšina mala svoj program výučby srbčiny ako L2.